O týchto stránkach
NITOBE Inazô
Inazó Nitobe sa narodil v japonskom meste Morioka v roku 1862 ako tretí syn vo svojej rodine. Keď mal sedem rokov, adoptoval ho jeho strýko Tokitoši Óta, s ktorým sa presťahoval do Tokia. Po ukončení Poľnohospodárskej školy v Sappore ďalej študoval v Spojených štátoch a Nemecku. Po návrate do Japonska zastával rozličné funkcie v oblasti vzdelávania: okrem iného bol profesorom na univerzitách v Tokiu a v Kjóte, kde učil mnohých budúcich vedúcich činiteľov japonskej spoločnosti. V roku 1911 prednášal na šiestich univerzitách v Spojených štátoch ako prvý hosťujúci profesor vo výmene s Japonskom. V Japonsku sa zasadzoval o podporu vzdelávania žien a veľa energie venoval založeniu Tokijskej ženskej univerzity; v roku 1918 sa stal jej prvým rektorom.
Stál pri založení Ligy národov v roku 1920 a zostal v Ženeve ako asistent generálneho tajomníka do roku 1926. Dr. NITOBE Inazó bol poverený vypracovaním správy o esperante a jazykovej otázke v Lige národov; v auguste 1921 sa preto zúčastnil 13. Svetového kongresu esperanta v Prahe. Jeho správa Valnému zhromaždeniu Ligy bola prvou objektívnou správou o esperante z pera vysokého oficiálneho predstaviteľa medzivládnej organizácie. Aj keď Liga národov neprijala jeho odporúčanie, jazykové politiky a jazyková prax medzivládnych organizácií, a takisto medzinárodných mimovládnych organizácií, ešte musia odpovedať na presne tie isté otázky, ktoré svojho času položil Dr. Nitobe.
Správa pozostávala z troch častí:
- Prvá časť správy Lige národov zaznamenáva osobné dojmy z 13. Svetového kongresu esperanta. Autor opisuje 2557 účastníkov z 36 krajín ako „vážnych inteligentných mešťanov“, idealistov a individualistov. Mohol konštatovať, že esperanto funguje uspokojujúco pre širokú škálu cieľov.
- Druhá časť načrtáva vývoj esperantského hnutia a jeho stav v roku 1921. Relatívny úspech esperanta v porovnaní s mnohými ostatnými projektami plánových jazykov prisudzuje jeho ľahkej naučiteľnosti a spojitosti s „myšlienkou bratstva a spravodlivosti medzi všetkými národmi“. Zásluhy esperanta a ida je ťažké porovnať, ale prvé z nich jasne vyhralo čo sa týka náboru hovoriacich.
- Tretia časť skúma v širších dimenziách jazykovú problematiku a jej vzťah k Lige národov. Výlučné používanie francúzštiny a angličtiny v Lige národov „značne zaťažuje niektoré národy, a preto nás privádza k otázke spravodlivosti“. Ďalej, počet národných jazykov sa zvyšuje, pričom obchod, veda a robotníctvo si stále naliehavejšie vyžadujú spoločný jazyk. Aj keď sa zdá, že dokonalé riešenie tohoto problému neexistuje, mnohí sú toho názoru, že najlepším riešením by bol neutrálny medzinárodný jazyk podobného typu ako esperanto. Liga národov, podľa Nitobeho, by mala skúmať túto možnosť viac do hĺbky a podrobnejšie, vrátane otázky, či je hodno takýto jazyk oficiálne podporovať.
Inazó Nitobe pracoval aj ako hlavný japonský riaditeľ Inštitútu pre tichomorské vzťahy. Vo svojom ďalšom živote sa venoval mierovej problematike. Zomrel v roku 1933 počas Pacifickej konferencie v Kanade. Z vďaky za jeho zásluhy pre Japonsko je Nitobe zobrazený na päťtisícjenovej bankovke z roku 1984.
Pre mnohých ľudí je však Nitobe známy predovšetkým ako autor knihy Bušidó – duša Japonska (anglický originál: Bushidoo – Soul of Japan).
Zdroje: Nitobe Memorial Museum, „K jazykovej demokracii“.